Prve dni v Bronxe

Nasa izba bola na 24 poschodi a vytah nefungoval, dole som zisla po schodoch, ktore pripominali schody v pivnici a nie v hoteli. Vysla som na ulicu, kde vladol stres, panika, kopec ludi v oblekoch a kostymoch sediacich na chodnikoch, vsetko sa evakuovalo... Vypadok elektriny na 24 hodin. To bol posledny klinec do imaginarnej rakvy. Ten chaos si neviete ani predstavit. Na izbu nas ani nepustili a tak vsetci ubytovani zostali "spat" vo vstupnej hale, kde nam rozdali vankuse, deky, vodu, nejake jedlo.. Nikto netusil, kedy spustia elektrinu a co sa vobec stalo.

V nasom hoteli zostal "spat" aj jeden ucitel, ktory tam bol tiez len na workshope. Ten mi len tak medzi recou spomenul, ze on pozna v Bronxe jedneho Patrika, ktory je tiez ucitel a hlada spolubyvajuceho do svojho bytu a dokonca ma aj kluce. Patrik bol slovak, ucitel spanielciny, ktory travil leto v Bratislave.

Po noci prezitej v hotelovej hale nam oznamili, ze hotel musia z bezpecnostnych dovodov zatvorit, a preto nas prosia, aby sme hotel opustili. A tak som zostala s mojimi 64 kilovymi kuframi pred hotelom a nebolo kde ist. Tu sa rozplynula moja nadej na zmenu skoly, zobrala som si kluce od Patrikovho bytu, adresu, kupila mapu a vybrala sa za dobrodruzstvom. Posledne slova spominaneho ucitela, ktory mi odovzdal kluce boli, po 19:00 hodine nevychadzaj z domu, lebo Ta niekto odbachne, davaj si pozor na kazdom kroku atd...

Ked som sa dotrepala do Bronxu, tento krat naozaj aj s kuframi, zazila som nieco necakane.... Kazdy mi ochotne pomahal s kuframi do autobusu, z autobusu, a vobec kazdy sa ma pytal, co tam hladam, ci som sa nestratila (farba mojej pokozky tomu asi nasvedcovala), no ked som odpovedala, ze ja hladam "moj" byt, nikto mi neveril, no s pomocou vsetkych okoloiducich som sa dostala na miesto urcenia.

Bytik bol velmi priestrany, slnecny, no nebol tam telefon, TV, radio, bol tam sice internet, no nemohla som pouzit, lebo som nemala pocitac. Este v ten den som z budky zavolala Patrikovi na Slovensko, ze ci mozem s nim byvat, ale ze uz som sa nastahovala, tak uz musi suhlasit. Patrik mi povedal, kedy pride a ze mam byt doma, lebo nema kluce.

Dalsie dva tyzdne boli slzavym udolim, bola som sama v byte bez vsetkeho, nemala som vychadzat po 19:00, no katastrofa, akurat som pozerala von oknom, co sa tam deje a bala som sa, ci mi niekto nezabucha na dvere. Pocas tychto dni som si kupila postel, vankuse, prikryvku a vobec vsetko, co potrebujete, ked sa nastahujete do prazdneho bytu. A tak som travila cas malovanim izby, nakupmi najdolezitejsich veci na prezitie a cakala na den D, ked sa vo dverach objavi Patrik.

Zakazdym ako som opustila panelak, kde som byvala, sa opakoval ten isty scenar... "Nepotrebujes pomoct? Nie si stratena? Hladas nieco alebo niekoho? Si v poriadku?" Moje slova, ze ja tu byvam vyvolavali usmevy na tvarach vsetkych pomoci-chtivych okoloiducich. No darmo bola som "cierna" ovca.
Medzitym som chodila do parku na Manhatan, kedze peniaze sa uz minali, aspon som sedela na trave, citala knihu a pozorovala zivot okolo. V jeden takyto den som uz vycerpana strachom a ostatnymi okolnostami zavolala domov, ze ako si teda nazivam v krasnom New Yorku hlavnom meste sveta.. To uz som neplakala sama, ale spolu s maminou, ktora ma prosila, aby som sa vratila.. No vedela som, ze to nemozem, ved by som sa vzdala este pred bojom a tak sme sa navzajom presviedcali, ze to bude dobre.
 Zda sa, ze to bude mat este jedno pokracovanie... Ako som sa stretla s Patrikom.