A prislo stretnutie s Patrikom.

Autor: Elena Rodriguez | 20.4.2006 o 3:03 | Karma článku: 16,89 | Prečítané:  5063x

V predchadzajucich dvoch prispevkoch som opisala prve 4 tyzdne mojho pobytu v New Yorku. Avsak nedostala som sa ku bodu, ktory som povazovala a stale povazujem za zlomovy. Bolo to stretnutie s Patrikom. Pripominam, ze som sa nastahovala do prazdneho bytu, kedze Patrik, ktory tam uz rok byval, travil prazdniny na Slovensku. A tak prisiel ocakavany den D, zhodou okolnosti den mojich narodenin. Clovek, s ktorym som mala obyvat jeden byt mal prist o 12:00 a tak som cakala.... 12:10 a stale nic, no dockala som sa 12:20 zazvonil zvoncek pri dverach........

Pocas poslednych minut sa mi v hlave vynarali myslienky od vymyslu sveta, kto to bude? Bude stary, mlady? Budeme si rozumiet? Vtedy som si uvedomila, ze rozhodnutie nastahovat sa k cudziemu cloveku moze byt celkom riskantne, no spomenula som si na cas internatny. Aj tam sme byvali s tym, koho nam pridelili, prezijem a toto.

S rozbuchanym srdcom som otvorila dvere a vo dverach stal on. Patrik, ucitel spanielciny z Bratislavy. Chlap s energickym usmevom, hlboko posadenim, presvedcivym hlasom a hlavne neutichajucim optimizmom. Srdecne sme sa zvitali a po niekolkych minutach sme uz sedeli v nasej kuchyni pri kave. V kratkosti som mu porozpravala ako sa mi darilo, co som pocula, videla atd...

A Patrik zacal vysvetlovat. "Tu sa Ti nic nestane, normalne mozes kracat po ulici aj o druhej v noci, len zalezi na tom ako sa tvaris. Zakladom zapadnutia do prostredia je kracat prirodzene rychlou chodzou, neobzerat sa okolo seba, akoze nieco, pripadne niekoho hladas a tvarit sa sebavedome.  Na pozdravy cudzich ludi odpovedat slusne pozdravom a necudovat sa preco sa Ti zdravia cudzi ludia, proste tu je to tak."

Dalsim krokom, k udomacneniu sa, bola vychadzka po okoli. Tak som sa dozvedela, kde je posta, kde sa chodi na nakupy hraciek, kde potravin, kde oblecenia, kde sa chodi pravat atd... Este v ten isty den sme boli na nakupoch, kde mi Patrik ukazal, co budeme kupovat, teda napr. ktore maslo chuti ako Hera a ktore sa celkom da jest, ktore jogurty su jogurtami a ktore len ochutene mlieko a mnoho dalsich, naoko nepodstatnych, veci. Pocas nakupu som sa dozvedela, ze noze, lopatka a hrnce, ktore su v nasom byte sa nebudu pouzivat na masko, lebo Patrik je vegetarian...

Postupne som sa zoznamila so susedovcami (niektorymi), postarom (s makcenom), predavackami a vsetko islo ako po masle. Samozrejme okrem ineho som dostala aj super rady, ako zacat v skole, ako to naozaj funguje, ake papiere budem potrebovat vyplnit a jednoducho odpovede na vsetky otazky. Tiez prisla na rad ta strasna veta, ze prvu vyplatu dostanem asi v polovici oktobra, lebo to nejaky cas trva kym sa dostanem do systemu, ktory ma 100 000 ucitelov. A ja som uz bola v tom case na dne, teda $10 vo vrecku a 6 tyzdnov do vyplaty. No vyriesili sme aj to, Patrik platil vsetko za nas oboch a  potom sme sa vyrovnali.Samozrejme, ze ma zoznamil aj s jeho znamymi a kamaratmi, s ktorymi sa dodnes stretavam.

 Este aj po troch rokoch sa mi zda, ze to bolo moc dobre na to, aby to bola skutocnost, no bola. Pocit spolupatricnosti dokaze byt silnejsi ako si myslime.  A tak sme spolu prezili jeden cely rok, stazovali sa a radovali spolocne. Patrik po dalsom skolskom roku odisiel spat na Slovensko, no ja som si za ten cas Bronx tak oblubila, ze ma ani nenapadlo sa odtial odstahovat a vobec citim sa tu ako doma. Nikto sa ma nepyta na ulici, ci som sa stratila, ci nieco podobne. Mala som obdobie, ked deti - susedovci kricali za mnou:" MEG RYAN, YOU GOT A MAIL" (jasne, ze sa na nu vobec nepodobam, mozno moj melir posobil podozrivo). A vobec vsetci v okoli nas poznali, ved sme boli jedini bieli v nasom panelaku a dovolim si povedat aj v sirsom okoli. Jednoducho som sa naucila zit v prostredi, v ktorom som bola, chapat kulturne rozdiely a to najpodstatnejsie, naucila som sa milovat Bronx so vsetkym, co k nemu patri.

Na zaver by som chcela podakovat Patrikovi za to, ze som mala tu cest obyvat  s nim jeden byt. Pato bol si naozaj bratom, ktoreho som nikdy nemala. Spomienka na zmenu mojho postoja k Bronxu sa neodmyslitelne spaja s Tebou. Mas jednoducho dar aj zle veci opisat z toho krajsieho uhla pohladu a zrazu je vonku "slnecny den". Dakujem, ze si tak nezistne pomohol cudzej martincanke. Ja este stale cakam na prilezitost, posunut to dalej a nezistne pomoct nejakemu dalsiemu priselcovi. Len akosi za posledne 3 roky nikto, o kom by som vedela, do Bronxu neprisiel.


P.S. Pokracovanim boli moje prve dni v skole, no tie som opisala v mojom uplne prvom clanku. Kulturny sok- The Bronx. Takze moja trilogia je ukoncena... dalsie postrehy budu snad viac z pritomnosti. Chcem sa podakovat vsetkym, ktori ma velmi podporili v diskusiach. Dakujem.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Po kose na Krym? Zakopnete o tank

Vreckový sprievodca cestovateľov po východných teritóriách, časť III.

KOMENTÁRE

Mala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.


Už ste čítali?