Venované Nine Anne

Autor: Elena Rodriguez | 7.9.2006 o 0:57 | Karma článku: 13,28 | Prečítané:  3103x

Chcem sa poďakovať jednej malinke osôbke Nine Anne, za krásne prežité chvíle a za to, že ma naučila opäť sa dívať na svet detskými očami, radovať sa z každej minúty dňa a tešiť sa z bubliniek bublifuku lietajúcich vo vzduchu. Nina, ani nevieš akou silnou zbraňou si ma zasiahla rovno do srdca. Zbraňou s názvom detská láska.

Na konci júna sme sa všetci tešili na zaslúžené prázdniny. Kedže ja som sa chystala domov na krásnych 9 týždňov, radosť bola o to väčšia. Myslím, že nikdy som si neuvedomila krásu Turčianskej záhradky viac ako za posledných pár rokov, keď sa mojim domovom stal Bronx.

No najväčším lákadlom bola bezpochyby moja 2.5 ročná neter Nina Anna, s ktorou som mala straviť 2 mesiace. A tak som nabalila kufre najkrajším detským oblečením aké som mohla v New Yorku zohnať a poďho domov.

Konečne prišlo tak dlho očakávané stretnutie s Ninou Annou. 2 minúty neistoty a potom už hrali prvé husle kufre, ktoré sú veľkým lákadlom detí bez ohľadu na ich obsah. Takto sa začalo budovať naše kamarátstvo, porozumenie, jej tak trošku svojského jazyka, prvé varenie kašičky, prvá prechádzka atď..

Na rad prišla úloha uspať Ninku poobede, no keďže Nina situáciu perfektne odhadla, teda, že netuším ako ju prinútiť spať, trvalo nám to 90 min. Po tomto heroickom výkone uspávania sme spali obe. Postupne som sa vypracovala na uspávačku profesionálku a po dvoch mesiacoch nám to trvalo pod 10 minút. (Recept pre prázdninových krstných rodičov na požiadanie.)

Nastalo aj prvé dopoludnie strávené spoločne, počas ktorého som musela 2 krát pozametať kuchyňu od múky a strúhanky, 2 krát prezliecť Ninku, lebo mi tak veľmi pomáhala uvariť zeleninovú polievku, čo je obyčajne otázka 20 minút. No aj takéto situácie sme sa postupne naučili zvládať.

Keď pripočítam jej hopitalizáciu v nemocnici pre črevnú virózu, kedy sme sa pri nej striedali a snažili sa jej nahovoriť, že ten obväz na jej hlavičke držiaci infúziu je krásna čiapočka, naše výlety na huby, na hrad, na turistiku, výlet vláčikom, loďkou, stihli sme toho celkom dosť. Na chviľlu som zase uverila, že tie akože okuliare sú okuliare, tá akože voda vo vedierku je tam a mnoho ďalších akože vecí.

Myslím, že nikdy som nevstávala s takým entuziazmom o 6:00 ako keď som videla Ninin úsmev so slovami "Heva poď". Jednoducho počas leta sa z nás stala nerozlučná dvojka. No prišiel deň, kedy sa môj manžel začal baliť na cestu späť do Bronxu a prišli na rad opäť kufre. Cítila viac ako sme jej mohli vysvetliť. V deň manželovho odchodu (4 dni pred mojim) bola na mojich rukách viac ako som fyzicky zvládala.

Postupne prišla posledná prečítaná kniha, posledný spoločne postavený hrad a vôbec posledný deň. Odchádzala som ráno o 5:00, keď Ninka ešte spala, otvorila som dvere a nevládala zadržať príval sĺz. Posledná pusa a zase zbohom na ďalšie dlhé mesiace.

No čo nasledovalo potom som znášala asi najťažšie. Po príchode do Bronxu mi zavolala Nina s otázkou: "Heva a prídeš? Heva už poď, veď ja Ťa ľúbim.

No aj takéto chvile prežívame my vykorenení. Ďakujem za každú chvílu strávenú s mojou Ninou Annou, ktorá ma obohatila o lásku, ktorú majú silu rozdávať len deti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Po kose na Krym? Zakopnete o tank

Vreckový sprievodca cestovateľov po východných teritóriách, časť III.

KOMENTÁRE

Mala byť ombudsmanka aj na pochode za rodinu?

Bubon, koláž Krista a zástava, celý výjav pripomínal akúsi civilnú procesiu.


Už ste čítali?